blogy logo
login PRIHLÁS SA
BLOG kira260686
ČLÁNKY
DISKUSIE
1
SLEDOVAŤ BLOG
Vitajte na mojom blogu
Kira260686



Zase ma uniesli (Kira260686)
pridal Kira260686 25.8. 2011 o 3:44



          Žiť na vrchole slávy je dobrý pocit. Olymp je miesto, kde by sa chcel dostať každý pozemšťan. No sieň bohov je len pre vyvolených.  Preto len niektorí vyvolení mieroví spojenci už obývajú Olymp. Napríklad DeNrEs opeká horálky s Brucom, Ratchet počíta listy na strome, škrečok triedi ženy v háreme, či Edward hrá schovávačku s Dragonflym. Veru, mier na Olympe rastie ako Pacesov „hufi“ pri pohľade na Kitty.

 

          Paces vysedáva na tróne Olympu a denno-denne medituje niekoľko hodín. Osobne som sa chcel postarať o DeNrEsove zdokonaľovanie sa v meditácii. DeNrEs pribehne za mnou so slovami: „Ahoj Kira, dnes je konečne 26. júna. Sľúbil si mi, že v deň tvojich narodenín mi dáš lekciu meditácie v miery...“ Pozerám na podradného, ehm teda poddajného a mladého DeNrEsa ako túži dostať lekciu, samozrejme zas zadarmo. Ach bieda veru, zas ani na chleba nebude. Pohladím ho teda po hlávke šišatej, po tých troch vlasoch a poviem: „Dieťa moje strapatô, idem si zalepiť prasknuté okuliare a pustíme sa teda do toho.“ Smerujem k svojej izbe, vojdem do svojho pelíšku, zatvorím za sebou dvere a... nastane tma, vtom svetlo, ktoré ma oslepí. V hlave mi hučí a omračuje ma silný hluk, ako keby sa kosatka párila s krabom, je to neznesiteľné... V tom všetko stíchne.

 

          Som v nejakej lodi hmm, hovorím si že hmmm. Zaujímavé toto, čo sa to deje. Ale môj mier je na správnom mieste a tak vychovám paniku a zachovám stres. Ehm, čo to píšem aké blbosti hmm... „Dobre ale sakra kde to som a prečo som tu?!“ Podivné miesto, všade okolo mňa železné steny, ktoré susedia s tichom.  Nič mi neostáva ako sa vybrať vpred. Po niekoľkominútovej túre v pancierovej lodi som narazil na okno. Nahliadnem cezeň a vidím Zem (kamenný smajl). Pravdepodobne som v čudu a tak si vychutnávam pohľad z okna. Galaxia je pekná, to áno.

 

          Pozerám cez lacné okno, no zrazu zbadám wellbiho. Hneď mi vyhŕkne z úst  nejaká tá krv, začnem búchať päsťami do okna a hovorím: „Wellbiiiiii tu som, pomóóóóóc. Pomôž mi prosím, uniesli ma.“ Wellbi si ma všimne, príde pri okno a povie mi: „Viem Kira, ja viem. Ale nemôžem ti pomôcť. Tie špiny mi zauzlovali tkaničky.“ Padnem na kolená a päsťami začnem búchať do zeme so slovami: „Hajzli, tak to je načisto v riti!“ No v zápätí sa vzchopím, pozriem rozzúrene na wellbiho a poviem: „Sakra wellbi, ale veď ty si votrelec, a tí predsa nenosia tenisky!“ Wellbi prikývne a odpovie mi: „Hmm ale ja mám sandálky Kira.“ Padnem znovu na kolená a opäť búcham päsťami do zeme so slovami: „Aha tak to mení situáciu , je so mnou koniec.“ Pozriem pred seba, cez okno a wellbiho nikde. Ehm toto čo má zase znamenať?

 

          Nič iné mi neostáva a tak sledujem cez okno galaxiu naďalej. Záchrana je tu... Vidím skafander, ktorý ide priamo ku mne. „Čo to, kto to?“ dávam si otázku. Záhadná osoba v skafandri príde pri okno, sliny kombinované s krvou mi tečú po brade a čakám čo sa stane. Prilba skafandru sa oprie o sklo okna... „Ehm to je čo?“ Pozerám na pána v skafandri, do priehľadného skla, ktoré má po celej prilbe a jedno oko... (opäť kamenný smajl). Jedno oko a okolo chlpy... ehm čo to je nejaký ľudoop či čo? Oko sa na mňa podivne pozerá a stále žmurká. No v tom sa začne otáčať hlava v skafandri, neuveriteľné! Veď si zlomí väz... v zápätí čakám a aha... veď to je... veď to  je :) škrečok Lee, to bola iba jeho riť. Celý čas mi bol otočený, ale veď to je jedno teraz. „Ahoj škrečok, čo tu robíš.“ Škrečok pozrie na mňa, slzy v očiach a povie: „Kira, Kira... konečne sme ťa našli... Kira, to snáď nie je pravda, ty žiješ, ja som to vedel!“ O čom točí ten škrečok, dávam si otázku... Loď sa z ničoho nič otrasie. Odhodí ma to niekoľko metrov od okna.

 

          Ležím na zemi. Bol to dosť silný otras, to hej. Zdvihnem sa zo zeme: „Ale to snáď nie!“ Moje okuliare sa zlomili na dve polky a to boli predtým iba prasknuté :( Ešte aj sklíčko vypadlo hmmm. Zničené okuliare si dám do vačku. Z diaľky pozriem do okna a skafandra niet. Pravdepodobne sa vyparil, presne ako aj wellbi. „A čo je zas toto?“ Niečo sa ku mne blíži, je to ešte ďaleko. Strach si v mojom tele nenašiel miesto od môjho narodenia, takže len vyčkávam. Už to tu je, je to bližšie a bližšie. Z tmavého tunelu prichádza za mnou pravdepodobne mimozemská rasa óóóóóóóó...

 

          Pár metrov predo mnou stojí biely robot. Prejdem si rukou po vlasoch a poviem: „Ehm zdravím ťa mimozemská civilizácia, ja som Kira.“ Robot vyzerá ako nejaké vajce s jedným modrým okom. Prehovorí na mňa divným rozdvojeným hlasom. Neviem o čom hovorí, ale to je jedno. No nemám strach, nakoľko som videl veľa filmov o mimozemšťanoch a viem, že sú priateľskí k ľuďom a chcú iba spoznať našu primitívnu rasu zvanú pozemšťania. No vtom robot namieri na mňa zbraňou, ktorú má prišróbovanú na pravej ruke. „Áno, to je môj koniec“ moja posledná veta pred smrťou. Prááásk, strelí po mne. Krv v žilách stuhnutá, fľak v rozkroku, pigment z tváre sa mi vytratil... nič... nič sa nestalo... ja žijem. Pozriem pod seba: „Sakra to čo je za modrý fľak podo mnou?!“ Akonáhle pozriem pred seba, biely robot mieri na našu planétu cez okno. Prásk, druhý výstrel... Vystrelil nejaký oranžový lúč, ktorý prestrelil okno. Oranžový lúč letí priamo na našu planétu. Sakra!!!

 

          Utrpím silný náraz .....  ....  ...  ..  . „Au... kde to som...“ Ležím na zemi, to viem, ale zrak mi nejako nefunguje. Postavím sa a stále sa držím za hlavu. Treští mi v nej a neviem sa nejako pozviechať. Vidím hmlu, no pomaly sa mi všetko pred očami zaostruje... už je to lepšie. „Čože? Ale veď som doma. Priamo vo svojej izbe na Olympe.“ Poobzerám sa okolo seba aby som sa uistil, či som vážne späť. Vydýchnem si, odľahlo mi, som doma. Vtom mi niekto vletí do izby, obzriem sa a aha, malý DeNrEs: „Kira Kira... už sa neviem dočkať, za dva dni máš narodeniny a vieš čo si mi sľúbil?!“ Opriem sa chrbtom o stenu a poviem: „Čo? Za aké dva dni, veď dnes je...“ Pozriem na hodiny, dátum 24. júna. DeNrEs príde ku mne, chytí ma za tričko: „Kira deje sa niečo?“ Vopchám si ruku do vrecka a vytiahnem rozbité okuliare na dve polovice. Položím ich na stôl vo svojej izbe, chytím DeNrEsa za hlavu, usmejem sa naňho a poviem mu : „Nie, všetko je v poriadku.“





Prístupov 8800
Kvalita článku
(100%) hlasov 18

PRÍSPEVKY
SLEDOVAŤ
Prosím prihláste sa pre možnosť pridania komentáru.
Prihláste sa, alebo použite facebook login facebook login
ĎALŠIE ČLÁNKY V BLOGU
Z RUKY DO HUBY ČASŤ 2. (KIRA260686)
[ 18.9.2015] (príspevkov 2)
Z ruky do huby časť 1. (Kira260686)
[ 12.9.2015] (príspevkov 10)
Z ruky do huby (Kira260686)
[ 8.9.2015] (príspevkov 35)
Tomu ver - koncept (Kira260686)
[ 14.12.2012] (príspevkov 282)
Krok k dokonalosti č.8 (BruceLee1991)
[ 25.8.2012] (príspevkov 1177)
Krok k dokonalosti č.7 (BruceLee1991)
[ 6.5.2012] (príspevkov 4537)
Krok k dokonalosti č.6 (BruceLee1991)
[ 12.3.2012] (príspevkov 1753)
Extraterrestrial story (Dragonfly)
[ 29.1.2012] (príspevkov 1096)
Krok k dokonalosti č.5 (BruceLee1991)
[ 25.12.2011] (príspevkov 1250)
10/2011 zhrnutie blogu (Kira260686)
[ 1.11.2011] (príspevkov 2547)