blogy logo
login PRIHLÁS SA
BLOG kira260686
ČLÁNKY
DISKUSIE
2
SLEDUJETE BLOG
Vitajte na mojom blogu
Kira260686



Extraterrestrial story (Dragonfly)
pridal Kira260686 29.1. 2012 o 21:41



          Písal sa rok 1986 a ja som sedel v školskej jedálni za stolom a pomaly dojedal vyprážaný syr s hranolkami. Vychutnával som si posledné kúsky jedla, keď ma zrazu oslovilo dievča s  táckou v rukách, na ktorej mala rozložený svoj obed: "Ahoj, môžem si prisadnúť?", opýtala sa ma. Naokolo bolo plno stolov s voľnými miestami a ona si vybrala akurát ten môj. Prehltol som úplne posledné sústo, vzal zo stola pohár a odpil z čaja. Celé to trvalo asi 15 sekúnd a ona tam ešte vždy stála a pozorovala ma. Zdvihol som zrak a zahľadel sa jej do očí svojím prižmúreným pohľadom. Všetko som to robil naschvál, vedel som, že už nejaký čas o mňa javí záujem, ale ja som ju k sebe nechcel pustiť..  Mala dlhé tmavohnedé vlasy siahajúce skoro po pás a jej bledú tvár rysovali ostré črty. Oči mala namaľované na egyptský štýl a drobný špicatý nos jemne posiaty pehami. Jej štíhla postava nádherne vynikla v bledých džínsoch a bielom tričku na ramienka. Nadvihol som jedno obočie, postavil sa, zobral svoj ruksak, tácku a šiel som preč. Keď som ju obchádzal, otočila sa za mnou so smutným výrazom v tvári. Keby tak bola hocikto iný, skončilo by to oveľa horšie, ale jej som nedokázal povedať niečo zlé..  Tajne som po nej túžil, ale strach z toho, že by som prišiel o niekoho koho mám rád, mi zabraňoval zblížiť sa s kýmkoľvek. Vyšiel som z budovy von a vykročil smerom k neďalekému parkovisku. Mal som tu odparkovaný svoj čierny Pontiac Firebird ročník 81. Za ten som vďačný svojmu otcovi a jeho vysokým príjmom. Vo všeobecnosti jediný dôvod vďaky, ktorú vo mne otec za celý môj život vyvolal, boli peniaze. Nikdy totiž nebol poriadne doma a svoj život zasvätil práci. Skôr ako otec by som ho nazval finančná zábezpeka. Nedá sa povedať, že by som ho nemal rád, ale ani že by som ho mal rád. Som mu vďačný za materiálne veci, ktoré si môžem dovoliť a tam to končí. To všetko mi prebehlo hlavou pri pohľade na moje auto. Odomkol som a nasadol do vozidla.  Nasmeroval som sa seba spätné zrkadielko a uvidel som svoj odraz: modré oči, vlasy špinavo svetlé, dlhé len tak, že mu zakrývali uši a na ľavej strane mu jeden pramienok zdobili pestrofarebné korálky. Tým chcel možno vykompenzovať tú spálenú kožu naprieč celú ľavú stranu tváre. "Keby tak bol vtedy doma otec, možno by ju dokázal zachrániť.", pomyslel som si a v hlave sa mi vyjavila jasná spomienka na udalosti takmer z pred štyroch rokov. V ten večer som si šiel skorej ľahnúť a rozhodol sa prespať na povale, pretože som sa hneval. Mama mi nechcela dovoliť ísť stanovať s kamarátmi pri jazero, lebo by sa o mňa bála, o to viac, že neviem plávať. To bolo naposledy čo som mal kamarátov.. a mamu. Neopatrné narábanie so sporákom a iskra vytvorená zažatím svetla v noci o pár hodín neskôr spôsobili výbuch. Nikdy predtým som sa nezobudil napríklad ani na hromobitie, ale toto ma zobudilo. Tomu ver.. Možno aj preto, že som sa vzápätí prepadol, sprelámal si hnáty a tvárou pristál na tlejúcej umeline dodnes ani neviem z čoho. Posledné čo si pamätám boli mamine výkriky a potom už len sterilné prostredie nemocnice. Odsťahovali sme sa s otcom preč, tým som stratil kontakt s kamarátmi a nových som si už nehľadal. Držím si ľudí od tela. Nechcem zase prísť o niekoho, koho mám veľmi rád. Zrkadielko som vrátil do pôvodného stavu, naštartoval a vybral sa domov. Pokladal som to za svoj domov, aj keď to bola len chata na samote neďaleko malej dedinky. Druhé bývanie som mal tu v meste, ale radšej som si vybral pokojné miesto v prírode, na ktoré som mal pekné spomienky z detstva, síce s polohou trocha od ruky, než dom v meste plnom ľudí, od ktorých som sa snažil držať si odstup. Každý deň som musel dochádzať do školy, ale vďaka autu a záľube v šoférovaní sa to pre mňa premenilo skôr vo výhodu. V poslednom čase som si viac a viac uvedomoval, že životná cesta, ktorou som sa vybral speje ku koncu a ja si budem musieť na križovatke vybrať spomedzi dvoch možností. Tou prvou je smrť. Bolo by to v podstate ultimátne riešenie pre moju životnú mizériu, bol by som tam, kde je teraz jediný človek, ktorého som kedy miloval, ale čo ak je to len mylná predstava ľudských bytostí, lepšie povedané túžba, že sa človek po smrti na druhom svete stretne s tými, ktorých na tomto svete stratil.. navyše, samovraždou ako takou by som určite porušil podmienku prijatia do posmrtnej utópie.. lenže podmienku stanovenú kým?.. Vždy sa objavili nejaké nejasnosti a nech by človek bol dospel k akémukoľvek záveru, nikdy by si aj tak nebol na 100% istý. Podvedomie túžiace po druhej ceste, ktorou som sa mohol vydať, vysielalo stále silnejšie a silnejšie signály na povrch do mojej aktívnej mysle. Tou druhou cestou bola láska..

          Z mesta na samotu kde stála otcova chata to trvalo necelú hodinu. Od hlavnej cesty sa k nej tiahla prístupová cestička ani nie 300 metrov dlhá.  Vystúpil som z auta, vystrel sa, zhlboka nadýchol čerstvého vzduchu a s úsmevom sa zahľadel na scenériu, ktorá sa mi naskytla. Chata mala prízemie a prvé podlažie, kde som mal vlastnú izbu. Celá chata bola z červeného smrekového dreva. Odpredu mala balkónik a vpravo od nej stála stará kôlňa na náradie, zlátaná z nepresne odmeraných dosiek. Nemala ani okno. Vzadu za chatou sa týčila Hmlistá hora ako ju nazvali osadníci z dediny už stáročia dozadu.  Zobral som ruksak, zatvoril dvere a hľadajúc kľúč od chaty kráčal smerom k nej. Zrazu som ale začul zvuk motora, otočil som sa a uvidel starý modrý pickup ako sa rúti hore prístupovou cestou. Zredlo mi, pretože som vedel kto to je. Bol to Vlk ako ho prezývali, vojnový veterán. Śírili sa chýry, že bol súčasťou špeciálneho týmu, ktorý sa zameriaval na získavanie informácií od rukojemníkov, samozrejme za použitia tých najkrutejších praktík. Teraz žil opustený len so svojím psom dolu v dedine. Z toho starého pána šiel strach a z nejakého dôvodu prišiel za mnou. Zaparkoval hneď vedľa môjho Pontiaca, vystúpil a v ruke držal pušku. Hneď za ním vybehol jeho pes - vlčiak. Obaja si to namierili ku mne a ja som len stál s mierne pootvorenými ústami zaskočený touto situáciou. Keď už boli v bezprostrednej blízkosti, rýchlo som sa spamätal: "Dobrý deň", pozdravil som: "potrebujete niečo?", dodal som trocha nezdvorilo, ale chcel som mu dať najavo, že sa ho nebojím. "Dobrý deň", pozdravil ma Vlk. "Prišiel som sem kvôli jedinej veci a tou je ten kráter hore v lese. Určite si tam bol a vieš mi o tom niečo povedať." Nechápavo som sa na neho pozrel a premýšľal, o akom kráteri to hovorí. "O žiadnom kráteri nič neviem", odpovedal som. "Aký kráter?", opýtal som sa. Vlk nečakal ani okamih s odpoveďou:" Včera v noci spadol asi kilometer od tvojej chaty smerom k hore meteorit. Śiel som tam prakticky hneď po dopade, ale kameň som tam už nenašiel. Zato rozbŕlanú hlinu a stopy od topánok áno. Neviem si predstaviť, kto iný by tam mohol byť predo mnou skôr než ty.. Mohol to byť dosť vzácny kúsok ten kameň, niektrí by preň aj zabíjali..", prižmúril oči a priam ma prebodol svojím pohľadom. -Kurva, ale ja ozaj neviem nič o nejakom kráteri alebo meteorite! Čo mu teraz poviem aby mi uveril?!- začal som v duchu panikáriť. "Včera som si šiel ľahnúť už o desiatej. Neviem síce kedy presne mal padnúť ten váš meteorit, ale ja ho nemám, o ničom neviem!", vychŕlil som zo seba a mierne sa mi triasol hlas. Vlk držal psa celý čas napnutého na vodítku a keby ho pustil, asi by som nedopadol najlepšie. Ceril na mňa tesáky a vrčal, akoby sa chystal každú chvíľu zaútočiť. Vlk skrivil ústa, na znak nedôvery a povedal: "V poriadku, prídem zas zajtra o tomto istom čase, ak by si si dovtedy náhodou na niečo spomenul.. tak zatiaľ mladý." Odkráčal aj so psom k autu, nasadli a odišli preč.


          Ten starý je šibnutý- pomyslel som si, -vojna ho zmagorila.. a potom ho dorazila samota.. nechcem dopadnúť ako on-. Odvrátil som zrak od cesty, na ktorú pomaly usadal prach zdvihnutý do povetria autom starého magora.. ehm, starého pána, a konečne som vošiel do chaty. Mal som v pláne ísť sa pozrieť na ten kráter, ale ešte predtým som si chcel trocha zdriemnuť, pretože na mňa nečakane doľahla strašná únava. Stál som na chodbe, všetky steny v chate boli obkladané drevom a povešané rôznymi dekoráciami od vyrezávaných obrazov až po parohy rôznej lesnej zvery. Všetko bolo ale zanesené hrubou vrstvou prachu, čistú som si udržiaval len svoju izbu na poschodí. Na chodbe boli troje dvere, prvé vľavo viedli do miestnosti so stolom, druhé do kúpeľne a vpravo boli len jedny vedúce do kuchyne. Na konci chodby vpravo sa vinulo točité schodisko vedúce na poschodie. Mal som blbý pocit, že Vlk sa za mojej neprítomnosti vráti a bude snoriť, preto som chcel vziať aj náhradný kľúč skrytý v kôlni. Ruksak som položil na chodbe a vyšiel von.  Už keď som sa rukou načahoval po kľučke od kôlne, zrazu som si to rozmyslel a pripadalo mi absurdné brať so sebou aj druhý kľúč. Zmätene som stál až som ruku nakoniec priložil opäť k telu. "Kašlať na to", zamrmlal som a vrátil sa späť do chaty. Zamkol som a zívajúc sa konečne pobral spať. Na poschodí bolo menej priestoru kvôli šikmej streche a bola tu len jedna izba s balkónom, jedno strešné okno na každej strane stropu a jedno okno vzadu s výhľadom do lesa. Naľavo pod strešným oknom stála posteľ, nad ktorou bola na stene v stojane uložená katana. Tú som si kúpil minulý rok len z frajeriny, ale nakoniec mi na samote dodávala pocit bezpečia.  Vedľa postele bol nočný stolík, na ktorom ležala kôpka rozčítaných kníh a budík. Oproti na druhej strane chaty stála skriňa a lavička na cvičenie. Ledva som už vnímal, zvalil sa do postele a len letmo zhliadol budík ukazujúci čas štyri hodiny aj pätnásť minút.

          Zobudil som sa úplne hladný. Pozrel som na budík, bolo pol siedmej ráno. "Sakra!", povedal som nahlas, uvedomujúc si, že meškám do školy. -Ako som mohol spať tak dlho?!- Prezliekol som sa a utekal dole do kúpelne sa umyť. Keď som to spravil, vytiahol som z chladničky mlieko a natrel si chlieb s nutelou. Rýchlo som dojedol, zobral ruksak, ktorý bol ešte stále na chodbe a utekal k autu. Deň v škole ubehol rýchlo, možno aj preto, že som sa cítil ako by som sa ráno neprebudil zo spánku, ale z dlhotrvajúcej kómy. Silno sa mi zívlo a ja som vstal od stola v školskej jedálni so zámerom ísť zaniesť tácku. Vykročil som, keď sa predomnou objavila ona. Dievča, ktoré si ku mne chcelo včera prisadúť. Vedel som, že musím niečo podniknúť, ale nebol som ešte pevne rozhodnutý. "Ahoj", povedal som keď som okolo nej prechádzal. "Ahoj", odpovedala mi s úsmevom na tvári, otočila sa za mnou, ale ja už som vychádzal z dverí von. Nasadol som do auta a pozrel do zrkadielka. Uvidel som opäť mladíka so spálenou ľavou stranou tváre. Pokúsil sa o úsmev, ale vznikol z toho nakoniec len úškrn. Mal som odtiaľto dobrý výhľad na vchod do školskej jedálne a postrehol som, že z neho akurát vychádza to dievča. Rozprávala sa chvíľu s kamarátkou a potom sa rozlúčili a pobrali sa každá na iný smer. -Teraz je moja chvíľa!- pomyslel som si  a naštartoval auto. Za necelých 30 sekúnd som ju dobehol, otvoril dvere spolujazdca a povedal čo mi prvé napadlo: "Nastúp". Zaskočene sa obzrela, potom sa usmiala a nastúpila do auta. "Ja som Otis", podal som jej ruku. "Eileen", predstavila sa. "Kam to bude?", spýtal som sa a hľadel som jej do očí. "Za nemocnicou zabočíš doprava a potom už len rovno", odpovedala. Rozbehol som sa teda smerom k nemocnici. Po pár sekundách jazdy, keď som si všimol, že po mne pokukuje, som sa jej opýtal: "Tak čo si jedla dobrého na obede?", nadhodil som otázku. "Také..", hanblivo zašepkala Eileen. "Také?", usmial som sa ale ona ma nenechala dlho robiť si srandu:"Také ázijské trochu", dodala. "Dobrý výber, tiež som to mal", uznal som jej a hneď nato ukázala prstom smerom vpred: "Tam zastav, v tom oranžovom dome bývam". Zastavil som a čakal, že poďakuje a odíde. Ona sa však ku mne naklonila a pobozkala ma na líce. Než som sa spamätal už vchádzala do domu a tak som preradil z neutrálu do jednotky a šiel sa otočiť na koniec ulice. Na ceste späť som ukradomky hľadel na oranžový dom a všimol som si Eileen v okne na druhom poschodí ako ma sleduje cez žalúzie. Zamával som jej a ona sa naplašila, že som si ju všimol a zastrela žalúzie. Tým mi vyčarila na tvári úsmev. Dnes už druhýkrát. Mal som pocit, že som sa zaľúbil a celú cestu domov som myslel len na ňu. -Eileen-, neustále som si opakoval v hlave a vybavoval jej obraz, až kým som zaparkoval pred chatou a uvedomil si, že dnes má opäť prísť starý Vlk, ako včera spomínal. -Mohol by som ísť do lesa vziať nejaký šuter a povedať starému, že som tam predtým bol a našiel som tam tento kameň. Ale ktovie čo by mi spravil za to, že som mu predtým klamal. Navyše aj idiot rozozná kameň od meteoritu, čiže to nie je veľmi dobrý nápad. Aaa kurva.. dobre nemám na výber, som nevinný a budem sa brániť. Odhadoval som, že sú už štyri hodiny a ak chcel Vlk dodržať čo včera povedal, mal by prísť každú chvíľu. Vyšiel som hore do svojej izby a zobral katanu zo stojana nad posteľou. Rúčka bola potiahnutá drsnou bledou kožou z raje, ale miestami ovinutá bavlnenými šnúrami, takže aj tak jemná na dotyk. Opatrne som ju vytiahol z púzdra, jej ostrá čepeľ sa zablyšťala. "Ak by došlo k najhoršiemu", zamrmlal som. -No v podstate k druhému najhoršiemu.. najhoršie by bolo ak zadrbe on mňa-, opravil som svoj výrok v mysli. Zasunul som katanu späť do púzdra a pripevnil si ju vďaka viazaniu na chrbát. Sadol som si na posteľ a s prekríženými rukami čakal kedy príde Vlk. Prestalo ma to baviť, až keď budík ukazoval čas pol piatej, katanu som dal z chrbta dole a šiel som si zacvičiť na lavičku. Po polhodine, keď už som mal odcvičené všetky cviky čo mi napadli som si uvedomil, že som dosť unavený. -Zas tá únava.. a kde je ten debil, čakám na neho už asi hodinu, ach- Zívlo sa mi a vyšiel som na balkón. 5 minút som pozoroval cestu, či sa náhodou ešte neobjaví, ale potom som to vzdal. -Možno ani nepríde a len ma chcel vystrašiť- Vrátil som sa späť dnu, bol dole skontrolovať zamknuté dvere a nastavil si budík aby zvonil za 3 hodiny. Potom som sa zvalil na posteľ a zaspal som snáď ešte za letu.

          "To nespravím, ju ti nedám!", zakričal som z plného hrdla a prebudil sa. Sedel som v naštartovanom aute pred chatou, bola tma, svetlá na aute osvetľovali chatu a kôlňu. Obzrel som sa vpravo a na sedadle spolujazdca sedela Eileen. Hlavu mala sklopenú, očividne spala. Nerozumel som tomu kde som, nevedel, či je to len sen. Pohladil som ju po vlasoch a vtom sa mi rozjasnila myseľ a ja som si začal spomínať:

          Stál som na okraji útesu dobrých 15 metrov nad miestom kde ústil vodopád potôčika a popíjal pivo v plechovke. Jasná nočná obloha plná hviezd s mesiacom osvetľovali les rozprestierajúci sa podo mnou a siahajúci až za horizont. Za mnou sa týčila Hmlistá hora. Preglgol som posledný dúšok a plechovku zhodil z útesu. Vzal som ruksak opretý o neďaleký smrek a odobral som sa na cestu domov. Cesta naprieč hustým ihličnatým lesom, do ktorého neprenikol ani mesačný svit trvala takmer polhodinu. Nemal som žiadne svetlo, ale cestu som poznal popamäti. Vyšiel som z lesa hneď za chatou, obišiel ju, vytiahol kľúče, odomkol a vošiel dnu. Zažal som svetlo, zatvoril dvere, prešiel som do kúpeľne a zahľadel sa na svoj obraz v zrkadle. Umyl som si tvár, zuby a vybral sa po drevených schodoch do svojej izby. Položil som ruksak na zem, prezliekol sa do pyžama, nastavil si budík na ráno, ktorý ukazoval desať hodín a ľahol si. Zobudil som sa na zvuk niečoho čo presvišťalo ponad chatu až to s ňou zatriaslo. Utekal som k oknu a v diaľke asi kilometer hlboko v lese sa niečo zableslo. "Meteorit!", zakričal som s úžasom. A hneď nato som si uvedomil, že ak ho chcem, musím tam rýchlo ísť, lebo ma niekto predbehne. A ja som vždy tajne túžil nájsť meteorit! Začal som konať, prezliekol sa, zobral ruksak, pohľadal pre istotu baterku na svietenie, aj keď meteorit bude ešte asi tlieť, napustil fľašu vody a vybehol von. Svetlo vypnuté, dvere zamknuté. Na chvíľu som zastal a začul vzdialený brechot psov z dediny. Iste ich rozrušil ten meteorit. Rozbehol som sa a predieral lesným porastom asi 10 minút, kým som pred sebou zbadal tlejúci kráter. Prišiel som až na okraj, tam som zastal a plný očakávaní nazrel dnu. Nebol to ani tak kráter, ale skôr ryha dlhá cez 5 metrov. Drobné plamienky a tlejúce drevo osvetľovali moju tvár, jej zdravú aj spálenú časť, až to muselo v tej temnote vypadať desivo, najmä keď sa môj výraz plný nadšenia zmenil na výraz vystrašený. Nevidel som totiž žiadny meteorit ako som logicky očakával. Bolo tam niečo väčšie, vypadalo to ako kopa železa mierne zasypaná hlinou. Paralyzovaný strachom som stál možno minútu. Spamätal som sa a vydedukoval, že to je určite družica alebo niečo také a rozhodol sa ísť bližšie. Bol som si vedomý toho, že každú chvíľu sa tu môže objaviť niekto iný. Vytiahol som z ruksaku fľašu s vodou a podišiel k neznámemu telesu. Na pohľad zvláštny kov, trochu pripomínajúci hrdzavé železo, ale neprirodzene trblietajúci, sa mi nezdal byť žeravý. Dotkol som sa ho jedným prstom a mal som pravdu. Bol chladný. -Zvláštne- pomyslel som si a odložil fľašu späť do ruksaka. Chcelo to trochu pohnúť kostrou a tak som predmet chytil a vytiahol z nahromadenej hliny von, oprášil rukami čo to šlo, postavil sa a všimol si že tá vec je vlastne niečo ako....brnenie, poskladané z presne narezaných kovových plátov, ktoré sa miestami prekrývali a vytvárali tak efekt vrstvenia. Povrch jednotlivých plátov bol dokonale hladký a bez škrabanca. A to aj po takom náraze, navyše úplne chladný. Uvažoval som, že s mojou výškou 175cm, čo vôbec nie je veľa, by som sa do neho nenapratal. Možno keby mám tak 164cm.. To bolo prvé čo mi napadlo.. Hneď potom dal o sebe vedieť strach. Mal som pred sebou neznámu vec majúcu ľudské krivky, padnutú z oblohy. Začal som cúvať. -To nebude dobré- Ale po pár krokoch som zastal a začal rozmýšľať inak. Čo už môže stratiť človek, ktorý rozmýšľa nad samovraždou.. Skúsim to vziať so sebou-, rozhodol som sa v mysli, zasunul fľašu do druhého zadného vrecka na nohaviciach a zohol sa. Vzal som kovové pláty formujúce brnenie do rúk. Vôbec neboli ťažké čo ma celkom prekvapilo, chvíľu som sa bál, že práve kvôli hmotnosti ho tu budem musieť nechať. Odhadoval som mu tak 50kg. Nebolo ani trochu ohybné, správalo sa ako socha, nemenilo formu. Vyšiel som z ryhy von a rýchlym krokom som sa vybral na cestu späť. Po desiatich minútach som si musel oddýchnuť aj keď som už bol blízko. Párkrát som sa z hlboka nadýchol, vydýchol a pokračoval som v ceste. Prišiel som k chate a rozmýšľal, kde to odložím. Otvoril som kôlňu s náradím stojacu hneď vedľa a uložil brnenie na zem. Nikde nemalo žiadny otvor, taktiež na hlave bolo zložené len z plátov ako všade inde. Vytiahol som baterku a prezeral si brnenie istú chvíľu, potom som sa rozhodol ísť spať a odložiť skúmanie tohto predmetu na zajtra. Vyšiel som von a zavrel kôlňu. Vtom sa mi za chrbtom ozval zvuk tupého nárazu akoby niečoho kovového. S obavami som sa vrátil ku kôlni a pomaly otváral dvere. Zasvietil som s baterkou na brnenie a zhrozil sa. Jeden kovový plát na mieste pravej ruky bol oddelený od zvyšku a na mieste kde predtým bol vznikla diera, cez ktorú bolo vidno..

          Sliz.. Hnusný sliz modrej farby vytekal z brnenia von. Stál som tam opäť paralyzovaný strachom a nevedel čo robiť a zrazu sa začali oddeľovať aj ostatné pláty, až sa nakoniec brnenie úplne rozpadlo. Kovové pláty zakrývali slizom pokryté telo, ktoré sa prebudilo k životu. Pripomínalo to.. ženu. Bola to žena.. aj keď.. Jej štíhle telo pokrývala biela koža s odtieňom do modra, možno aj vďaka slizu, ktorý z nej ešte stále stekal. Na bokoch hrude mala zárezy pripomínajúce žiabre, čierne vlasy, na čele vyobrazený akýsi znak, fialové pery a oči.. tie oči ma priam desili. Akoby sa do nich zbiehala temnota, boli čierne a od líc sa do nich zbiehali žily, v ktorých prúdila taktiež čierna tekutina. Stále ležala, akoby neschopná sa pohnúť. Bytosť ku mne prehovorila v mojej mysli. Nepočul som žiadne slová, ale presne som vedel, čo mi hovorí. Potrebovala moju pomoc.. Telá ľudí, z ktorých vysaje život a naberie znovu silu. Vyšiel som z kôlne von a zamieril rovno do postele, akoby sa nič nestalo. Tam sa spomienky končili.

         Ovládala moju myseľ! A teraz chce, aby som jej priniesol Eileen.. Obzrel som sa na sedadlo spolujazdca a Eileen tam ležala. Už som trocha tušil, že nebude spať kvôli únave, ale že som ju k tomu akosi určite donútil ja. Vystúpil som von z auta, obišiel ho a otvoril dvere spolujazdca. Vybral som Eileen z auta, položil ju na kraj cesty, nastúpil späť a presne som vedel čo robiť. Cúvol som približne 50 metrov dozadu a potom naplno rozbehol, kolesá flekovali ešte keď som zaradil trojku. V plnej rýchlosti som prerazil kôlňu, ktorá sa rozletela na desiatky metrov ďaleko, snažil som sa zabrzdiť, ale narazil som do stromu na okraji lesa. Vystrelil airbag a mne sa nič našťastie nestalo. Vybehol som rýchlo z auta von, aby som sa ubezpečil, že môj plán vyšiel. Po celom dvore bolo rozmetané drevo so zvyškami končatín krehkej bytosti z kozmu. Modrý sliz a čierna tekutina zaliali zem, ale mňa už viac zaujímalo niečo iné. Bolo tam ešte druhé telo. Pristúpil som k nemu bližšie celý spotený. Bol to Vlk, zjavne mŕtvy, ležiaci v pokrivenej polohe spôsobenej nárazom môjho auta. -Takže ešte si mám na čo spomínať-, pomyslel som si pri pohľade na telo starého Vlka.


          "Hups..", povedal som tichým hlasom. Hups povie človek, keď sa mu napríklad rozleje mlieko. Alebo možno aj keď tresne dverami až popraská sklo.  Napriek tomu mi nenapadlo lepšie slovo pre zhrnutie momentálnej situácie, v ktorej som sa nachodil.






(pesnička hrajúca cez titulky ako v americkom filme "palec hore")

 

 

Dragonfly



Prístupov 9922
Kvalita článku
(100%) hlasov 10

PRÍSPEVKY
SLEDOVAŤ
ĎALŠIE ČLÁNKY V BLOGU
Z RUKY DO HUBY ČASŤ 2. (KIRA260686)
[ 18.9.2015] (príspevkov 2)
Z ruky do huby časť 1. (Kira260686)
[ 12.9.2015] (príspevkov 10)
Z ruky do huby (Kira260686)
[ 8.9.2015] (príspevkov 35)
Tomu ver - koncept (Kira260686)
[ 14.12.2012] (príspevkov 282)
Krok k dokonalosti č.8 (BruceLee1991)
[ 25.8.2012] (príspevkov 1177)
Krok k dokonalosti č.7 (BruceLee1991)
[ 6.5.2012] (príspevkov 4537)
Krok k dokonalosti č.6 (BruceLee1991)
[ 12.3.2012] (príspevkov 1753)
Extraterrestrial story (Dragonfly)
[ 29.1.2012] (príspevkov 1096)
Krok k dokonalosti č.5 (BruceLee1991)
[ 25.12.2011] (príspevkov 1250)
10/2011 zhrnutie blogu (Kira260686)
[ 1.11.2011] (príspevkov 2547)