blogy logo
login PRIHLÁS SA
BLOG kira260686
ČLÁNKY
DISKUSIE
1
SLEDOVAŤ BLOG
Vitajte na mojom blogu
Kira260686



Krok k dokonalosti č.6 (BruceLee1991)
pridal Kira260686 12.3. 2012 o 22:23



Medzitým vo väzení Ban, klan bohov mieru.

Hudba pre atmosféru:






     Kira s Pacesom ma prijali medzi seba spolu s mojim verným kamarátom škrečkom Leem. Rozhodli sme sa vytvoriť svoj vlastný klan s názvom Mier, kde uchýlime každého v núdzi, čo sa stane obeťou nespravodlivého systému, ktorý zaviedli bohovia sectoru. Budeme v ňom zdieľať mier, priateľstvo a odlišné názory, ktoré prijmeme s otvorenou náručou vždy, nech budú aké chcú. Trest ban tu postihne každého z nás s vlastným názorom, ktorým by protirečil vládcom tohto napohľad dobrého, ale zvnútra prehnitého sveta.

 

     Paces prehovorí:

"Kira, zoberieme našich dvoch nových priateľov Bruca a škrečka Lee na Olymp, ten bude ich novým domovom, na sectore už nemajú čo robiť, je tak Bruce?"

 Odpoviem jasne a zreteľne:

"Je tak ako hovoríš"

Škrečok Lee, ktorého držím v dlani, zavrtí uškami a prikývne hlávkou „áno áno“, tiež súhlasí, v čom hneď aj zaspí. Pomaly si ho vložím do vačku v kabáte aby mu bolo teplúčko. Zahlásim trasúcim, neistým hlasom:

"Trochu prekrvím svoje stuhnuté telo malou rozcvičkou končatín heh"

Kira s Pacesom sa na mňa pozerajú ako sa rozcvičujem drepmi s rukami vystretými pred sebou. Keď skončím s drepmi, spokojne vyhlásim:

"Tak a môže začať naša cesta banom smerom na Olymp, kde bude náš nový domov, poďme, čo tu postávate ako dva stĺpy"

Kira s Pacesom sa pousmejú na pol tváre a hneď nato Kira povie:

"Bruce? Poznáš tento vtip? Idú dve babky a jedna z nich sa pošmykne"

S úsmevom na tvári odpoviem, až kým sa nezačnem nahlas smiať:

"Tak taký suchý vtip som už dlho nepočul hehe, ten bol tak suchý, že by sa aj saver zľutoval nad nami keby ho počul"

Paces prehovorí s úsmevom na tvári škrabajúc sa rukou za krkom:

"No kira nechaj si takéto vtipy radšej na neskôr, budeme ich potrebovať na zlepšenie nálady, hlavne tieto tvoje suché sú to pravé orechové, že brat môj"

Všetci traja s úsmevmi na tvárach, aj keď s uvedomením si ťažko dosiahnuteľného ciela vzniku mieru na sectore, sa vydáme vpred smerom na Olymp rozhodnutí uskutočniť svoj sen.

Hudba pre atmosféru:






!

     Cesta banom je veľmi náročná, čo zistíme hneď už po niekoľkých minútach cesty. Kráčame po popraskanej pôde plnej trhlín spustošenej krajiny, temnotou, popri zdemolovaných budovách, horiacich ruinách rozprestierajúcich sa po celom území kam len oko dohliadne . Vchádzame pomedzi horiace ruiny zničených stavieb v sprievode hlasov trýzniacich sa duší zapečatených v bane zabudnutia. Pálivý popol dopadá na naše telá, prepaľujúc látku na našom oblečení v podobe žeravých svetielok, pripomínajúcich poletovanie svetlušiek tancujúcich v temnote väzenia všade naokolo nás. Cesta je frustrujúca, vyčerpávajúca, naše telá sa rýchlo unavujú z horúčavy vychádzajúcej z večne dohorievajúcich trosiek, vdýchavanie nepríjemne pálivého dymu silno škriabe v hrdle pri každom nádychu. Po niekoľkých hodinách sa dostávame do časti, kde je chladnejší vzduch, pričom dym a poletujúci popol takmer žiadny. Paces na čele nás zastaví a otočí sa k nám:

 "Tu si oddýchneme, pretože cesta môže byť ešte náročnejšia, bez oddychu by to nešlo ak to chceme zvládnuť"

 S Kirom prikývneme súhlasne hlavou na znak toho, že to je naozaj dobrý nápad dať si oddych. Nato si každý z nás nájde miesto kde si oddýchne. Kira s Pacesom sa posadia na polorozpadnutý múr, kde pred nimi pozorujú ako sa v mláke zakalenej vody mágajú vrany od zúfalstva zbaviť sa pálivého popolu v ich perí.

Ja sa poberiem trocha ďalej, kde budem osamote, kde si budem môcť v kľude všetko premyslieť. Ešte sa obzriem naposledy na Kiru a Pacesa ako zaujato sledujú čistenie vrán v zakalenej mláke:

"Heh tí teda majú o zábavku hneď postarané"

Hudba pre atmosféru:






     Všimnem si prázdnu uličku medzi dvoma polorozpadnutými budovami. Vstúpim do nej včom hneď vyplaším niekoľko vrán hodujúcich na zdochlinách, okamžite si prekryjem oči rukami, čím si ich ochránim pred nečistotami rozvírenými vranami do vzduchu pri ich vzlete zo zeme. Poriadne sa pozriem na zem vo zvedavosti zistiť na čom to vlastne hodovali, vidím roztrhané vrany na márne kúsky, vnútornosti im trčia z ich tiel, je to hnusný pohľad na hnijúce zdochliny:

"Určite hladujú.............. svoj hlad utišujú kanibalizmom vlastného druhu, veru veru tu nič nemá svetlú stránku"

 

     Pokrútim zamyslene hlavou so zavretými očami a hneď nato pokračujem ďalej v ceste po uličke vpred na jej samý koniec. Ako ňou kráčam začnem spomínať na to čo povedal Paces pri našom prvom stretnutí.


     V hlave sa mi vybavia jeho prvé slová čo ma zaskočili:

„Kto by to povedal, že som tu už v bane dva smrteľnícke mesiace a aj tak sa mi nechce vrátiť späť na sector medzi tie večne sa hádajúce bytosti, ale radšej ostanem tu v bane“

„Bruce nad čím premýšľaš, že si stále ticho? Rozmýšľaš nad tým, prečo som tu aj keď mám ban však?“ Paces sa pousmeje a pokračuje v rozprávaní: „Som tu kvôli ľuďom, čo mi pomáhajú zabudnúť na niečo, čo je pre mňa veľmi ťažké. Vy mi pomáhate zabudnúť na tú bolesť a ja vám na oblátku stvorím svet, v ktorom sa už nebude trestať za odlišné názory. Nebude sa v ňom dávať ban za názory, len kvôli tomu, že sa nepáčili druhým. Svet bez obmedzenia a pravidiel, čo by narúšal mier medzi nami. Svet kde si budeme môcť povedať svoju pravdu, budeme tu zdieľať svoje nálady, názory a hlavne priateľstvo, čo nás bude spájať v najhorších chvíľach pobytu v bane. Stvoríme náš vlastný svet, kde uchýlime každého, čo sa stane obeťou nespravodlivosti sectoru, lebo ak je saverova najlepšia a najúčinnejšia zbraň ako umlčať slobodu mieru BAN, tak my traja čo tu práve sedíme vedľa seba, založíme svoj vlastný svet. Svet pre každého čo chce zdieľať náš mier a nie ban.“

 

     “Odteraz bude tvoriť nový klan. Klan s názvom MIER. Svet je skazený a my ľudia si nevieme porozumieť ani na tak malom kúsku miesta ako je sector. Ak to má byť takto naveky, my s tým niečo spravíme a keď budú spojenci pribúdať a pribúdať, sami určíme, či mier alebo vojna ukončí to, čo rozhodne o konci napätia medzi sectorom a klanom mieru.“

Prehovorím na Pacesov preslov: „No ale nič netrvá večne Paces, ani náš mier nebude trvať večne.“

Paces si vydýchne a povie: „S tým počítam, svet nie je dokonalý, je plný prekážok, len silní ľudia prekonajú tieto prekážky, aj keď s jazvami, ale aspoň sa nezastavia a pôjdu ďalej, kde nájdu svoj konečný mier.“

 

     Tieto jeho slová zneli tak správne, chcem tým slovám veriť, dúfam že Paces bude ten posledný čo stratí vieru v mier, že nás povedie až na samý koniec tejto nespravodlivosti, on bude tým čo zavedie nový systém, systém bez pravidiel, slobody vlastého názoru, bez toho aby bol obmedzovaný.

Hudba pre atmosféru:






     Ako spomínam na tieto slová, dostanem sa zamyslený nevedomky na samý koniec uličky. Nie je to slepá ulička ako som si najprv myslel, na konci nej sa nachádza obrovská prázdna miestnosť, približne vo veľkosti futbalového ihriska, pripomínajúca nejaký chrám, obklopená obrovskými kamennými sochami ohraničujúcimi miestnosť do tvaru kruhu. Ako zhliadnem túto obrovskú miestnosť, okamžite zostanem ohúrený jej čarovnou atmosférou plnou tajomstiev. Spravím niekoľko krokov vpred čím vstúpim do miestnosti hlbšie, rozhliadnem sa na všetky svetové strany všímajúc si majestátne sochy s výškou aj 100 metrov, týčiacou sa k samému vrchu stropu . Začnem si všímať detaily sôch, ktorých je na každej strane veľmi veľa , každá z nich stvárňuje inú postavu v inom brnení, oblekoch, póze, niektoré dokonca držia v rukách zbrane, ktoré sú rôzne od pištolí, katán, či iných mečov. Boli to zbrane aké mohli kedysi vládnuť v dávnych dobách v bojoch. Kráčam ďalej vpred hlbšie do útrob tajuplného miesta, v čom zazriem pred sebou stáť v strede miestnosti obrovskú kamennú dosku vysokú niekoľko metrov, pripomínajúcu pomník hrobu. Nedá sa nepovšimnúť, keďže na ňu svieti jasný lúč svetla vychádzajúci z diery v strope nad ňou. Podídem bližšie so zatajeným dychom pred kamennú dosku, najprv len natiahnem ruku pred seba pod lúč svetla, ale vtom okamžite zacítim príjemne hrejivé teplo, ktoré mi prejde od končekov prstov postupne celým telom do morku kosti. Celého ma strasie od zahriatia aké som už dlho necítil, postavím sa presne pod hrejivý lúč pred kamennú dosku. Ako stúpim na pôdu osvetlenú lúčom, udeje sa niečo čarovné čo nedáva zmysel, z pôdy okolo mňa a pomníka začne len tak z ničoho nič vyrastať silno zelená žiariaca tráva . Je čerstvá, farbami sýta, nemôžem uveriť tomu čo to práve vidím, začnem sa sám seba pýtať: " Čo sa to deje, to nie je možné, za to môžem ja, alebo čo , kde, ako?"


     Tráva rastie len z pôdy, ktorú osvetľuje lúč svetla, na mieste kde už lúč nedopadá nerastie nič. Keď je tráva všade naokolo mňa, začnú sa objavovať nádherné pestrofarebné kvety. Môžem na vlastné oči vidieť ako sa vo veľkej rýchlosti stonky kvetov predierajú pôdou pomedzi trávu na povrch, v čom hneď na to aj rozkvitnú a rozprestrú svoje nádherné žiariace lupene vo farbách aké ani neviem opísať. Dych sa mi zrýchluje od vzrušenia čo ešte príde. Obzerám sa na všetky strany vyplašený dávajúc si pozor na to čo sa môže na mňa z nenazdajky vyrútiť. Nasmerujem zrak hore presne v smere vychádzajúceho lúča nadomnou, čo ma oslepí v silnej žiari v očiach. Pred očami sa mi zahmlí, vidím rozmazane kvôli nahrnutým slzám, nedá sa mi zaostriť zrak. Rýchlo si oči pretriem rukávom kabáta a hneď zas skúsim neodradne zaostriť zrak v smere vychádzajúceho lúča.


     Podarí sa mi zaostriť zrak, všimnem si niečo zaujímavé, strop miestnosti je vytvorený z rúk sôch. Každá socha bojovníka má vystretú ruku pred sebou ukazujúc presne na stred stropu. Tým že sochy stoja dookola celej miestnosti, tvoria kruh a taktiež strop miestnosti z vystretých rúk. Všetky ruky ukazujú presne na stred stropu, kde vzniká malá diera v tvare kruhu, cez ktorý vychádza ten jasný lúč svetla osvetľujúci pomník hrobu, pred ktorým práve stojím.

 Ako pozerám zaujatý v smere lúča, všimnem si pomaly padajúce pierko tesne pred očami. Vystriem ruku pred seba s roztvorenou dlaňou a pierko mi pomaly na nej pristane. Je čisto biele, v svetle lúča vypadá ako keby ho práve stratil anjel. Ani sa nenazdám a všade naokolo mňa sa objavia desiatky padajúcich pierok, vychádzajúcich z otvoru v strope nado mnou. Žeby anjelské sneženie jemného peria? Po chvíli pozorovania tohto všetkého dostanem akýsi príjemný pocit bezpečia. Uvedomím si, že sa tu vlastne nič nedeje, čo by ma ohrozovalo na živote. Spokojne sa opriem chrbtom o kamennú dosku, tvár nasmerujem hore v smere lúča čo ma zahreje príjemne na pokožke tváre, zavriem oči, poriadne si vydýchnem od únavy z cesty po vyprahnutej krajine zvanej ban. Pomyslím si: "Aaaaaaa to by bola nádhera kebyže je takýchto miest viacej, kde by nás hriali lúče slnka po celom tele, kde by bola čerstvá zelená tráva, ktorá ukľudní na pohľad každú živú bytosť, plná pestrofarebných kvetov, ktorých lupene by rozvoniavali celou krajinou......heh a anjelské sneženie peria,............ som nejako precitlivený, to bude asi tým, že len na tak pochmúrnom mieste ako je ban človek zistí, čo mal v skutočnosti na svete rád "

Vopchám ruku do vačku v kabáte, trochu v ňom pošmátram až kým neucítim jemný kožúštek svojho verného kamaráta škrečka Lee, končekmi prstov ho začnem hladiť na temene hlávky medzi tými malými uškami: "Ty ešte spíš? Len si oddýchni, ešte nás čaká dlhá, predlhá cesta....pred nami je neznáma budúcnosť , sám neviem čo nás ešte čaká, ale nebude to ľahké...........no spolu to zvládneme určite"


     Takto tam opretý o kamennú dosku postojím ohrievajúc sa v lúči svetla dlhšiu dobu. Uvedomím si: "Sakra, Kira s Pacesom ma už určite hľadajú....... mal by som im povedať o tomto mieste......... aj im poviem" Chrbtom sa odsuniem od kamennej dosky, ešte naposledy sa obzriem za seba a všimnem si, že na mieste kde som bol opretý ostalo nejaké písmo. Napadne mi: "Musel som chrbtom zotrieť prach z kamennej dosky"

Hudba pre atmosféru:






     Práve som bol na odchode, lenže zvedavosť ma nepustí, aspoň si to prečítam. Neváham a s veľkou zvedavosťou začnem rukami zotierať prach z kamennej dosky pokiaľ len dočiahnem a čím ďalej som zvedavší a zvedavší. Ostanem tam stáť s nechápavým výrazom na tvári, pozerajúc sa na kamennú dosku. Je na nej napísané niečo čo pripomína dlhý zoznam mien napísaných v japonskom písme, každé meno je ukončené krížikom, čo by malo asi znamenať, že tieto osoby sú už dávno po smrti. V okamihu ako dospejem k tomuto záveru, mi prejde po celom tele mráz:

"Ak je toto náhrobný kameň, tak sa určite pod ním nachádzajú mŕtvi.......už tu dlhšie nezostanem, okamžite odtiaľto zmiznem"

Vtedy si všimnem, že pri jednom mene je nalepený papier vo veľkosti plagátu s divným japonským písmom. Pomyslím si:

"Asi by som mal niečo odtiaľto vziať, inak mi Kira s Pacesom nebudú veriť"

S vystrašeným výrazom na tvári chytím jeden roh papiera medzi prsty a skúsim ho zdrapnúť dolu ale hneď sa aj zastavím:

"Čím tam je pripevnený......keď tak silno drží.....sakra rýchlo, rýchlo už tu nechcem byť ani sekundu"

Potiahnem papier silnejšie a keď sa mi ho už podarí strhnúť dolu, hned nato si všimnem, že meno, pri ktorom bol papier nalepený, začalo blednúť, až kým úplne nezmizlo pred mojimi očami. Začnem panikáriť: 

"Aaaaaaaaa toto som asi nemal.......teraz určite umriem.....nieee ja nechcem umrieť, som ešte mladý"


     So zhrozeným výrazom v tvári sa rýchlo otočím chrbtom k pomníku a vykročím jednou nohou vpred  rozhodnutý odísť čo najrýchlejšie. Vtedy započujem zvuk pripomínajúci pomaly praskajúce sklo. Celé telo mi skamenie od strachu sa otočiť čo sa to deje. Ostanem tam stáť s nohou vo vzduchu, ktorou som práve vykročil vpred. Pomaly začnem otáčať hlavu za seba a zistím, že kamenistý povrch pomníka praská presne na tom mieste, kde bol nalepený papier čo som práve strhol dole . Praská to viac a viac, až kým nezačnú odpadávať úlomky črepov, pod ktorými sa odokrýva ďalšie ukryté písmo. Toto písmo vypadá ako nejaký zložitý kruh zložený z japonských písmen. Neviem čo mám robiť, mám strach tu zostať, ale keď odídem, tak už nikdy nezistím o čo tu išlo:

"Nemám čo stratiť, aj tak som odsúdencom v bane, risk je zisk"

Otočím sa čelom k pomníku s drsným výrazom v tvári a rukami zovretými v päsť, čakajúc na možné aj nemožné. Vtom to príde, niekto ku mne prehovorí s hlbokým hlasom ozývajúcim sa v miestnosti:

"Pred chvíľou si mal naponáhlo, bol si rozhodnutý od strachu odísť............. a teraz ten drsný výraz.....myslíš na to, že nemáš čo stratiť"

Ostanem v šoku. Kto to ku mne prehovoril? Teraz už nepoľavím, stále s drsným výrazom a rukami zovretými v päsť sa sebaisto spýtam, aj keď mi srdce búši ako o život:

"Kto si? Okamžite vylez a ukáž sa mi!"

Hlas z náhrobného kameňa odpovie:

"No dobre..........dúfam, že si pripravený"


     Stane sa niečo nečakané, vo veľkej rýchlosti sa vynorí ruka z pomníka smerujúca priamo ku mne k môjmu krku. Okamžite idem zdvihnúť ruky pred seba aby som mohol vykryť jej útok, no len čo na to pomyslím, nestihnem sa ani len poriadne nadýchnuť, ucítim silný stisk hrdla ako mi ho ruka drví v silnom zovretí.

 


To Be Continued...



Prístupov 10810
Kvalita článku
(92,2%) hlasov 18

PRÍSPEVKY
SLEDOVAŤ
Prosím prihláste sa pre možnosť pridania komentáru.
Prihláste sa, alebo použite facebook login facebook login
ĎALŠIE ČLÁNKY V BLOGU
Z RUKY DO HUBY ČASŤ 2. (KIRA260686)
[ 18.9.2015] (príspevkov 2)
Z ruky do huby časť 1. (Kira260686)
[ 12.9.2015] (príspevkov 10)
Z ruky do huby (Kira260686)
[ 8.9.2015] (príspevkov 35)
Tomu ver - koncept (Kira260686)
[ 14.12.2012] (príspevkov 282)
Krok k dokonalosti č.8 (BruceLee1991)
[ 25.8.2012] (príspevkov 1177)
Krok k dokonalosti č.7 (BruceLee1991)
[ 6.5.2012] (príspevkov 4537)
Krok k dokonalosti č.6 (BruceLee1991)
[ 12.3.2012] (príspevkov 1753)
Extraterrestrial story (Dragonfly)
[ 29.1.2012] (príspevkov 1096)
Krok k dokonalosti č.5 (BruceLee1991)
[ 25.12.2011] (príspevkov 1250)
10/2011 zhrnutie blogu (Kira260686)
[ 1.11.2011] (príspevkov 2547)