Každá minca má dve strany. Odvaha či strach, svetlo či tma, mier alebo vojna...
Na Olympe sme mali veľké nezhody, ktoré postihli celý sector. Moje kroky ma vedú do stredu Olympu, kde sa nachádza okrúhla plošina a v strede je socha mieru. Socha, ktorá symbolizuje mier v Olympe. Pozerám na sochu a dávam si otázku čo sa to deje, prečo vládca Paces zišiel s cesty? V hlave mám veľa nezodpovedaných otázok. No neďaleko mňa stojí Paces a tiež sa díva na sochu mieru. Zakusnem si do spodnej pery a poviem si: „Treba to riešiť.“ Paces na mňa pozrie, usmeje sa a povie: „Tak čo Kira?!“
Môj hnev nechce naďalej tolerovať Pacesove chyby. Som zmetený, v hlave sa mi premieta mnoho vecí naraz. Pozerám na Pacesa, som napätý a pripravený na súboj. Obom je viac ako jasné k čomu sa schyľuje. Päste mám zovreté, ľavou nohou som zapretý pevne do zeme a pripravený ako na útok, tak aj na kontru. No Paces je kľudný, ruky vo vačku a úsmev na tvári. Moc ma jeho postoj znepokojuje a znervózňuje.
Sám neviem čo mám robiť, útočiť, či vyčkať na útok a brániť sa. Ale čo ak bude neskoro, Paces zaútočí a bude po všetkom. Nestihnem sa brániť, alebo nedokážem vzdorovať jeho útokom. Som si vedomý toho, že musím konať a zaútočiť ako prvý. Či zákerne, alebo čisto, to je jedno. Som si neistý a neverím si. Pacesov kľud ma dostáva do rozpakov. Už sa to nedá vydržať.
Ľavou nohou sa odrážam od zeme a utekám k Pacesovi s výkrikom: „Pacéééés!“ Pravou rukou smerujem otvorenou dlaňou k Pacesovi. Ľavačku mám za chrbtom zovretú v pästi. Som pri ňom a mám ho! Chytím Pacesa pod krk ,pevne mu ho zmagnem a nasledovne zdvihnem Pacesa. Jeho nohy sa odlepia od zeme. Pacesa v zapätí z celej sily šľahnem o zem. Hlava sa mu zaryje do zeme. Pacesa stále pevne držím za krk. Ľavačka nachystaná a dávam do toho všetko. Zaženiem sa poriadne a ako držím Pacesa pod krk, pol hlavy zarytej v betóne, v tom moja ľavačka mu smeruje rovno na tvár s výkrikom „tak už zdochniiiii“. Rana! moja päsť končí na Pacesovej tvári ...
Pacesa stále držím pravou rukou za krk a moja ľavá päsť zakrýva jeho tvár. Kvapky potu mi stekajú po nose. Padajú mi rovno na ruku, ktorou som ho udrel. Nastal zlomok sekundy, kedy sa nedeje nič a pripadá vám to ako večnosť. Po tejto sekunde sa Paces pohne. Pustím Pacesa a odskočím od neho. „Čo sa to deje?“ Pozerám na svoje dlane a neviem si to vysvetliť. „Ako je to možné, že Paces je stále... a pritom mu nič...“ Pozriem pred seba a Paces sa pomaly zdvíha zo zeme, je ešte na kolenách. Je mi viac ako jasné, že ak sa postaví na nohy, zaútočí. To nemôžem dopustiť, musím mu v tom zabrániť! Na fér fight teraz nie je čas, ide o všetko. Opäť vybehnem po Pacesovi, som pri ňom a on ešte nestihol vstať. Je na kolenách. Pravou nohou sa zapieram a ľavou nohou kopem Pacesa do brucha. Moja noha zasiahla Pacesove telo. Sila ktorá mi zostala, dávam do svojej nohy v snahe rozdrviť svojho brata. Omyl! Moja noha je občiahnutá rukami Pacesa. Pozriem na Pacesa, ktorý sa usmeje a vysloví krikom a nahlas moje meno: „Kirááááááá!“
Paces mi drží ľavú nohu. Zamrzol som, čo teraz, dávam si otázku. Paces mi podkopne pravú nohu a ja smerujem k zemi, rovno na chrbát. Padám a nič nerobím, ako keby ma moje telo neposlúchalo. Mozog nevysiela žiadne signáli do tela, nerozumiem tomu. Padnem chrbtom na zem a zo spodku, zdola zo zeme pozerám na Pacesa... „Čo teraz? Je to môj koniec?“ Ležím na chrbte a nemo pozerám na Pacesa, ktorý sa ohýba ku mne a pravú ruku mi položí na hruď. Nič sa nedeje, no v tom to príde. Niečo ako keby do mňa preniklo, nejaká energia, sila, neviem to opísať. Mám zovreté päste, napnuté celé telo, zaťaté zuby, cez ktoré mi vyteká krv. Cítim ako keby mi trhalo vnútornosti, nemožné! Čo sa deje?! Čo je to za techniku, čo je to za silu?! Toto ma zabije...
Oči sa mi v momente zalejú krvou. Cítim, že sa vo mne zhromažďuje hnev a môj berserk ožíva. Chytím Pacesovú pravú ruku, ktorú má položenú na mojej hrudi, nohu dám na Pacesove telo a odvrhnem ho od seba. Pacesa som odhodil od seba dostatočne ďaleko. Postavím sa, opäť stojím pevne nohami na zemi. Teraz to príde, teraz na to mám, verím si! Paces si všimol, že som v štádiu, kedy si nemôže dovoliť povoliť na sile. Rozbehnem sa po Pacesovi a som si istý, že mu zasadím ranu smrti, svojou vražednou ľavačkou. Moja sila je na vrchole. Paces neváha. Vidí, že ide do tuhého. Je pripravený na moju ranu a nemieni ju tento raz ignorovať. Ruky má pri súbojoch obvykle preložené alebo vo vačku. No teraz tomu tak nie je, Paces je pripravený na môj útok. Čo je horšie, Paces sa nemieni brániť, ale útočiť a tak sa rozbehne oproti mne. Obaja sa rúti k sebe. Moja ruka sa rútia na Pacesa, Pacesova ruka sa rúti priamo na mňa. K výmene úderov nás delia milimetre...
Boh zastavil čas a ja sa pýtam sám seba, prečo to zašlo až tak ďaleko? :(
Mier narušený, koniec prvej časti...
http://www.youtube.com/watch?v=MOJ91H4mraU
PRIHLÁS SA
1 
