Mama mi raz povedala, že na začiatku je vždy tma... a presne tak to začalo:
Sedím v autobuse, som na ceste domov. Cez okno vidím svoju bývalú základnú školu, no ale v nej som určite nebol, veď mám 25 rokov. Avšak v autobuse sedia moji bývalí spolužiaci zo základnej. Pripadajú mi stále mladí, presne takí, ako som ich poznal zo školy. Odhadoval by som, že majú cca 13-14 rokov. Zaujímavé...
Autobus, v ktorom sedím, smeruje na opačný smer ako som zvyknutý. Zapnem si teda môj nový mobil s navigáciou, aby som si overil či ideme správne. Nejde! Ako je to možné?! Vtom si ku mne prisadne jeden chlapec. Má šikmé oči, vôbec ho nepoznám. Milo sa na mňa usmial a povedal, že sa mi na mobil pozrie a opraví ho. Zobral mi ho z ruky a začal sa v ňom rýpať. Hovorím si, v poriadku, veď nech sa na to pozrie ak sa tomu rozumie. No keď som poprosil chlapca aby mi mobil vrátil, nech to už nechá tak, odmietol! Mobil mi nevrátil. "Čo to má znamenať?" Tvári sa, ako keby bol ten mobil jeho.
Sedím asi tak v strede autobusu. Postavím sa a kráčam smerom vpred za autobusárom. "Čože?" Autobus šoféruje moja krstná. Poviem jej čo sa stalo a ona zastaví autobus. Otvorí dvere, vyjde von z autobusu a prejde k prednej kapote. Po cca piatich sekundách sa vráti späť. Zavrie autobusové dvere a pokračuje v jazde. Pýtam sa jej čo sa stalo, hovorím na ňu, no ona na mňa vôbec nereaguje. Je mi to divné, tak sa otočím a idem si sadnúť na svoje miesto. No moje miesto je obsadené inou osobou. Nevadí, aj tak som vždy pravidelne stával pri zadných dverách. Postavím sa pri dvere a dám si dole svoj červený ruksak. Položím si ho na zem medzi nohy, vždy som to tak robil. Sledujem cestu ktorou ideme...
Onedlho príde za mnou Martin, bývalý spolužiak zo základnej. Tiež si dá dole ruksak a postaví sa vedľa mňa. Pozrie sa na môj ruksak a povie: "Pekný... ja som si kúpil čierny, je celý kožený, čo hovoríš?" Áno ruksak má pekný a tak som mu ho pochválil. Zrazu autobus zastaví. Pozerám sa na zastávku a vôbec ju nepoznám... "Kde to sme?" hovorím si. Martin vystúpi a zakýva mi, dvere sa zatvoria, Martin sa otočí a na chrbte má červený ruksak. Autobus sa práve pohol. "Do riti, máš môj ruksak!" Neskoro. Autobus je v pohybe, opúšťa zastávku a pokračuje v jazde. Pozriem pod seba a medzi nohami mám čierny kožený ruksak. Prehodím si ho cez plece. Vtom sa ozve známy hlas: "Vladko... Vladko poď sem." Pozriem sa doprava a úplne na zadných sedačkách sedí môj otec s mamou. Samozrejme idem za nimi, no zrazu autobus opäť zastaví a ľudia, ktorí sedia, sa postavia do uličky a začínajú vysadať... nemôžem sa dostať k rodičom... dám sa na bok a počkám kým prejdú. Hotovo, všetci vystúpili, pozriem na zadné sedačky... no rodičov nikde nevidím... nemohol som ich prehliadnuť... ako sa to mohlo stať... nikto tam nie je. Ale niečo mi uniklo...
Autobus je úplne prázdny! Rozbehnem sa dopredu, aby som sa spýtal krstnej prečo všetci vystúpili a či nevie, kde sú moji rodičia. Dobehnem dopredu, ale krstná tam nie je. Vyjdem prednými dverami von. "Kde to som?!" Som v nejakom podzemnom tuneli, ktorý je postavený z tehál. Nikde ani živej duše. Na koniec tunela nedovidím, je tam tma... Niečo je na stene mosta. Čo to je... Doska, výstavná doska a na nej je vystavený prasačí nos. Zrazu sa na mňa valí zvuk, ako keby sa blížila mohutná vlna vody. Počujem to, ten zvuk sa rúti priamo na mňa. Vtom mi to napadne. "Prasačí nos..." Spomeniem si... už viem čo mám robiť, aby som sa dostal preč. Dúfam, že ak sa mi nos podarí nafúknuť, dostanem sa odtiaľto preč. Kožený čierny ruksak! Zhodím ho z pleca na zem, otvorím ho a v ňom je žltý balón. Musím ho nafúknuť a potom ho priložím pri prasačí nos a aj on sa nafúkne.
Dobre, priložím si k ústam balón a začnem ho fúkať... tlačím... a nič, nejde to... ako keby som nemal silu nafúknuť ho. Zvuk valiacej sa vlny je čoraz bližšie a bližšie. "Do prdele..." Snažím sa nafúknuť opäť balón... ... ... nejde to sakra!!! Nadýchnem sa poriadne a zase fúkam do balóna... nejde to! "Do bohááá!" podlieham panike... Zvuk valiacej sa vlny zosilňuje... Pozriem smerom do tmy, odkiaľ sa na mňa valí vlna a poviem: "A som v p*či."
Tunel pohltila tma... zaťaté päste, silný nádych a rozdrapené oči... ležím v posteli, v posteli vo svojej izbe a pozerám do strešného okna. Vydýchnem si a s úsmevom poviem: "No a to sa hovorí, že ak ráno pozrieš do okna, zabudneš na sen, ktorý sa ti práve sníval."
http://www.youtube.com/watch?v=2JmVaKA-8GQ&feature=related
- napísané podľa skutočnej udalosti
- sen z 20.08.2011 (z piatku na sobotu)
- v piatok som dohral hru Alice Madness Returns
PRIHLÁS SA
1 
